Založiť webovú stránku alebo eShop

Prepelica Čínska

Pokúsil som sa založiť chov prepelíc čínskych, uvidíme ako sa im bude dariť a určite vás tu budem otom informovať :)                  

                                          

Pôvod: Predná India, Srí-Lanka, juhovýchodná Ázia, Indonézia, Nová Kaledónia, Bismarckove ostrovy.

Vek: Prepelice čínske sa v závislosti na dobrých, či zlých životných podmienkach dožívajú zhruba 8 - 10 rokov.

Charakteristyka druhu: Prepelica čínska je najmenší kurovitý vták na svete, jej telo má vajcovitý tvar veľkosti 12-14 cm. Prepeličky sú stredne aktívni vtáci. Celý deň striedajú "pochôdzky" vo voliére, kŕmenie a chvíle odpočinku v hniezdočku. Pohybujú sa iba po zemi chovného zariadenia. Vzlietajú iba málokedy, hádam iba pri vyplašení alebo pri potrebe popreťahovať si letky. V takýchto prípadoch sa prudko, takmer priamočiaro vymrštia dohora asi do 1m a následne rýchlo klesajú k zemi. Kúpeľ vo vode nevyhľadávajú, môže sa im naopak stať osudnou. Ich jemné perie sa vo vode veľmi ľahko premočí a prepelice tak môžu rýchlo prechladnúť. Veľmi radi sa kúpu v jemnom suchom piesku. Pre tento účel im môžeme v chovnom zariadení umiestniť nejakú debničku s jemným pieskom, prepelice si toto miesto obvykle vyhľadajú samé. Pre ich potreby im postačí jemnejší, dôkladne vyschnutý piesok. Chov prepelíc nie je náročný, ale netreba ho podceňovať. Je potrebné zaistiť stály prísun plnohodnotného krmiva a hlavne pitnej vody. Prepelice čínske sú veľmi tichí vtáci. Medzi sebou sa dorozumievajú takmer nepočuteľným pípaním. Občas, ak sú vtáci od seba odlúčení, alebo sú chovaní jednotlivo, tak sa vzájomne volajú. Znie to veľmi zvláštne a dá sa to popísať asi ako "kňučanie", ktoré každopádne nie je nijak hlasné. Posledným typom hlasového prejavu u prepelíc je vábivé volanie. Je to trochu hlasitejšie pípanie používané samcom, pokiaľ chce samičku privábiť, keď má niečo dobré k jedlu, alebo samička, ktorá takto láka kuriatka ku krmivu.

Náročnosť: Prepelice čínske nie sú nároční vtáci a bez obáv si ich môžu kúpiť aj začiatočníci. Prepelice sú veľmi prispôsobivé a dokážu sa prispôsobiť novému prostrediu v stredne veľkých klietkach aj vo veľkých voliérach, v ktorých oživujú spodné časti chovných zariadení svojím typickým chovaním. Malé klietky nie sú pre ich chov kvôli plachosti veľmi vhodné. Hodia sa tiež do zmiešaných spoločenstiev vtáctva, či už k menším papagájom alebo drobným astrildovitým. Tak ako bolo spomínané vyššie, väčšinu dňa trávia hrabaním, pelešením v piesku, zbieraním zrnín alebo lovom hmyzu a ostatných obyvateľov chovného zariadenia si vôbec nevšímajú. Výnimkou môže byť azda iba obdobie hniezdenia, kedy hlavne kohútik odháňa z blízkosti hniezda všetkých zvedavcov. K zraneniam iného vtáka prepelicou však dôjsť nemôže. Títo vtáci sú vcelku oddolní. V nevykurovanej miestnosti alebo vnútornom úkryte voliéry, kde nie sú veľmi veľké mrazy, ich môžeme chovať bez väčších obáv celý rok. V žiadnom prípade na ne nesmie pršať, snežiť a pozor tiež treba dávať na prievan, ktorý sa prepelíc obzvlášť týka, vzhľadom k tomu, že sa zdržujú zásadne na zemi. V ústraní chovného zariadenia im pripravíme hniezdočko na spanie, či už zo sena alebo slamy, ktoré hlavne v zimných mesiacoch veľmi radi využijú. Jediným, ale závažným problémom môže byť neschopnosť samičiek vysedieť vajíčka. Stáva sa to hlavne u samíc, ktoré pochádzajú z liahne a nemajú tak vyvinutý materský pud.

Znášanlivosť: Prepelice čínske sú mimoriadne znášanliví a mierumilovní vtáci. Bez obáv ich môžeme umiestniť prakticky do každej voliéry, len musíme dať pozor, aby im neubližovali ostatní obyvatelia voliéry! Prepelice sa zdržujú výhradne na zemi, ani na noc nevyletujú nocovať na vetvy alebo papeky tak, ako to robí väčšina ostatných kurovitých vtákov. V každej klietke, či voliére však môžete umiestniť len jeden pár prepelíc. K príslušníkom svojho druhu a k iným druhom prepelíc sa chovajú dosť zle a samčekovia sa môžu dokonca aj zabiť. Preto vtáky chováme iba po páre. Ani chov jedného kohútika a niekoľko sliepočiek nie je vhodný. Vtáci sa síce vzájomne znesú, ale kohútik si aj tak vyberie len jednu sliepočku, s ktorou sa spári a má v úmysle s ňou založiť rodinu. Ostatné sliepočky si nevšíma. Tieto nespárované sliepočky však rušia samičku sediacu na znáške a neustále ju obťažujú, takže ani tá jedna sliepočka zväčša často kuriatka nevysedí.

Rozlišovanie pohlavia:

Rozlíšenie pohlavia u prírodne sfarbených vtákov je veľmi jednoduché.

Samec má modro-sivú spodnú časť tela (krk, hruď, boky), červené brucho a chvost a výraznú čierno-bielu kresbu na hrdle.

Chovom a krížením prepelíc vzniklo tiež niekoľko mutácií. Ani tu nie je určenie pohlavia veľkým problémom. Pri škoricovej, pastelovej a striebornej mutácii je sfarbenie oboch pohlaví zachované, akurát odtiene sú svetlejšie.  .

U modrolícej mutácie je sfarbenie samčeka zachované, iba kresba na hrdle mu chýba. Inak má sivomodrú  spodnú časť tela a červený chvost a brucho. Samička máva na hrdle výnimočne biele pierka a je podstatne tmavšia ako samička prírodná, čo by mohlo samozrejme niekoho zmiasť

Pri strakách je spravidla čiastočne zachované sfarbenie samca, takže ani tu nie je možné sa pomýliť pri určovaní pohlavia.

Problémy môžu nastať pri bielej mutácii, kde sú obe pohlavia snehobiele, bez akéjkoľvek kresby. V tomto prípade nám neostáva nič iné ako vtáky pozorovať a čakať na samčekov charakteristický hlasový prejav, kedy samičku vábi tichým pípaním na niečo dobrého ku zjedeniu.

Mláďatá sú zo začiatku zarastené jemným páperím, podobne ako kuriatka domácich sliepok. Neskôr im narastie perie a mláďatá sú všetky bez ohľadu na pohlavia sfarbené do hneda, podobne ako samičky. Vo veku asi 4 týždňov sa u mladých samčekov začínajú objavovať prvé biele a čierne pierka na hrdle. Najneskôr do 2 mesiacov sú mláďatá preperené do šatu dospelých a dá sa u nich určiť pohlavie.

Chovné zariadenie: Prepelice sa najlepšie cítia v kombinovanej vonkajšej voliére s krytým prístreškom alebo s možnosťou skryť sa do vnútorných priestorov chovného zariadenia. Pri budovaní takéhoto zariadenia by sme mali na ne myslieť a pri zemi vybudovať dvierka, ktorými by mali možnosť prechádzať von a dnu, alebo ich umiestnime rovno pod prístrešok. Vtáky možno chovať aj v klietkach. Klietka by však mala mať čo najväčšiu plochu, výška nie je až tak dôležitá. Minimálne rozmery pre jeden pár sú cca 80 x 40 x 40cm. Dôležité je na dno klietky či voliéry dať piesok. Ak na zemi nie je žiadny podklad a prepelice sú nútené chodiť po holom betóne, zvyknú sa im na nožičkách vytvoriť ťažko hojiteľné otlaky. Pri prepeliciach musíme dbať na hustotu použitého pletiva. Zvolíme pletivo s čo najmenšími okami. Pokiaľ je pletivo príliš riedke, majú aj dospelé prepelice tendenciu strkať do nich hlavičku, čo nemusí vždy dobre dopadnúť. Ak očakávame vyliahnutie kuriatok, včas zabezpečíme chovné zariadenie a prepletieme mriežkami pri zemi asi 10 cm široký pruh plastu alebo silnejšej fólie. Kuriatka sú totižto po vyliahnutí nie väčšie ako čmeliak a ľahko sa pretiahnu pomedzi pletivo.

Potrava: Prepelice nie sú v druhoch krmív veľmi prieberčivé a zožerú prakticky všetko, čo im predložíte. Ako základ predkladáme zmes prosa, lesknice, repky, nigeru a ďalších drobných semien. Najjednoduchšie je zmiešať zmes pre andulky a pre kanáre. Ako doplnok podávame senegalské proso v klasoch a mak, ktorý prepelice milujú a zvlášť pri odchove mladých je nenahraditeľný pre ideálnu veľkosť zrna. Miniatúrne kuriatka ho ľahko vyzobú. Zrniny je najlepšie rozhodiť po zemi. S týmto sme žiadne problémy nemali, lebo žranie v miskách aj tak osadenstvo voliéry porozhadzovalo vždy po zemi a prepelice to vyzbierali. Takpovediac, skonzumovali všetko, čo ostatné vtáctvo neskonzumovalo, čím vykonávali upratovaciu službu v chovnom zariadení. Tak nikdy nevyšlo navnivoč ani zrnko krmiva. Zelené krmivo podávame jemne nasekané, aby ho prepelice mohli ľahko pozobať. Najradšej majú hviezdicu prostrednú, žihľavu a púpavu, ale pre spestrenie môžete skúsiť predložiť aj iné druhy. Nepohrdnú ani listami šalátu, kapusty, či špenátu. Vaječná miešanka a naklíčené zrniny sú v hlavne v dobe odchovu mladých samozrejmosťou. Môžeme naklíčovať aj celé klasy senegalského prosa, je drobnejšie ako bežné proso a teda pre mláďatá vhodnejšie. Prepelice vyžadujú vyšší obsah bielkovín v krmive ako iné bežne chované druhy vtáctva či papagájov. Hlavným zdrojom bielkovín je samozrejme už spomenutá vaječná zmes a ďalej rôzny hmyz, napr.: drobné múčne červy, nachytaný hmyz a zvlášť čerstvo nazbierané mravčie kukly. Mravčie kukly sú obzvlášť obľúbené pri odchove mláďat. Dospelé prepelice vyzobú aj pobiehajúce mravce. Pre spestrenie podávame nastrúhaný tvaroh, jablko, mrkvu, nadrobené piškóty...fantázii sa medze nekladú. Prepelice vskutku pozobú prakticky čokoľvek, len to musia mať vhodne upravené na menšie kúsky. Z minerálnych látok prepeliciam predkladáme hlavne grit a piesok na trávenie. Sépiovú kosť budú mať pochopiteľne problém odštipnúť.

Hniezdenie: Pre úspešné zahniezdenie prepelíc je najdôležitejšie im poskytnúť vhodný úkryt, kde budú chránené pred ostatnými vtákmi a môžu sa nerušene venovať hniezdeniu. Mnohé samičky nezahniezdia len preto, že nemajú vytvorené vhodné podmienky a vhodný úkryt! V zarastenej voliére si samička nájde a upraví hniezdo sama niekde v trse vyššej trávy. Inokedy je to na nás. Môžeme jej ponúknuť na výber búdku, položenú naležato a polootvorenú alebo menší košík tiež položený naležato. Niekto používa ihličnaté vetvičky z ktorých zviažeme akýsi "indiánsky vigvam". Ten potom umiestnite niekam do rohu voliéry a pre istotu ho treba ešte priviazať, buď k pletivu alebo si do steny zatlčte klinec a  priviažte naň. Popri stene nechajte voľný priestor, kade bude prechádzať samička. Vnútrajšok vysteľte jemným senom. Toto je asi najprirodzenejší spôsob hniezdiska a prepeliciam sa to bude určite páčiť. Skoro po vybudovaní hniezdiacich možností začne samček tokať. Prechádza sa pred sliepočkou, rozťahuje krídla a volá. Neskôr začne samičku veľmi nešetrne preháňať po voliére, pri čom môže samička prísť o nejaké to pierko. Samička sa čoskoro podvolí a pár sa začne páriť. Spravidla koncom apríla alebo v máji začne samička upravovať vybraný úkryt. Nosí si tam ešte ďalšie stebielka sena či slamy a upravuje si hniezdnu kotlinku. Potom začne znášať vajíčka, každý deň jedno. Vajíčok v znáške býva cca 6 – 16, čo je v pomere na veľkosť samičky aj dosť. Až po znesení posledného vajíčka samička začne znášku zahrievať, aby tak bolo vyliahnutie mladých načasované v rovnakom čase. Samička sedí na vajciach sama, kohútik sa však zdržuje často u nej a robí jej spoločnosť. Občas sa tiež možno na krátku dobu zúčastňuje sedenia na vajíčkach. Samička spravidla sedí starostlivo, len jeden alebo dvakrát denne znášku opúšťa, aby sa nakŕmila a vyprázdnila. Ak vojdeme do voliéry, samička sa potichu prikrčí k zemi a sedí až do poslednej chvíle, kým sa k nej nepriblížime, kedy zo znášky zíde. Po 18 - 21 dňoch inkubácie sa vyliahnu kuriatka, všetky naraz. Občas sa stane, že nejaké to mláďa sa vyliahne neskôr. Samička však po vyliahnutí väčšiny mláďat hniezdo opúšťa a oneskorenci vo vajíčkach majú smolu a hynú ešte skôr ako sa stačia vyliahnuť z vajca. Ak si včas všimneme, že samička už s kuriatkami hniezdo opustila, skúsime opatrne rozlúpnuť zostávajúce vajcia. Občas sa podarí týmto spôsobom nejaké to oneskorené kuriatko zachrániť. Po vyliahnutí mladých voliéru u na spodku zabezpečíme pruhom fólie či plastu, aby sa kuriatka neprestrčili cez pletivo. Ďalej dáme pozor na misky s vodou, ktoré musia byť čo najplytšie. V hlbších miskách by sa kuriatka zmáčali a mohli prechladnúť alebo sa dokonca aj utopiť. Kuriatka sú po vyliahnutí naozaj veľké asi ako čmeliak. Na rodinku s kuriatkami je v skutku nezabudnuteľný a očarujúci pohľad. Sliepočka sa chová ako ozajstná kvočka, kuriatka sprevádza po voliére, zahrieva ich a ukazuje im, čo je dobrého k zobnutiu. Kohútik si spočiatku rodinku moc nevšíma, ale ako mláďatá rastú, stále častejšie ho vyhľadávajú a vtedy sa kohútik chová vzorne a často kuriatka nechá, aby sa mu pchali do peria a ohrievali sa. Ojedinele sa vyskytujú samčekovia, ktorí mláďatá napádajú a môžu ich aj zabiť. Preto by sme mali spočiatku rodinku starostlivo pozorovať a predísť takémuto javu. Všímame si tiež chovanie ostatných obyvateľov voliéry. Nepatrná veľkosť kuriatok často ostatné vtáky zvádza k tomu, aby si ich dôkladne "preskúmali". Bohužiaľ kuriatka takúto zábavu nemusia prežiť. Mláďatá rastú veľmi rýchlo. Už v 2-3 dňoch sa im objavujú krídlové letky, v 2 týždňoch už môžu lietať, v 3-4 týždňoch sa už kohútikom objavujú prvé biele pierka na hrdle a v 2 mesiacoch sú k nerozoznaniu od rodičov, veľkosťou aj sfarbením. Vo veku zhruba 1-3 týždňov mláďatá krúžkujeme krúžkami o priemere 4 mm, čo záleží na tom, ako mláďatá kŕmime a ako rýchlo rastú. Mladé prepeličky, aj keď sa zdajú byť veľmi skoro samostatné, by sme nemali odstavovať skôr ako vo veku 2 mesiacov. Niekedy sa stane, že rodičia zahniezdia ešte skôr, avšak mláďatá z predchádzajúceho hniezdenia je potrebné oddeliť, aby nedošlo k zraneniu kuriatok zo strany samčeka. Ak starí vtáci znovu nezahniezdia, k odrasteným mláďatám sa chovajú mierumilovne a môžeme ich ponechať s rodičmi. Prepelice čínske zahniezdia aj dvakrát za leto. Existujú samozrejme výnimky. Často sa stáva, že aj samotná samička bez kohútika znáša vajíčka a nejde ju nijakým spôsobom zastaviť. Samozrejme, že jej hrozí vyčerpanie a následný úhyn. Vtedy sa snažíme odstaviť akýkoľvek prísun bielkovín pre samičku, aby sme znášanie zastavili. Viac ako tri hniezdenia za rok prepeliciam nedovolíme.

Zdravotné ťažkosti: Títo vtáci mávajú občas problémy s nôžkami. Nevhodný povrch, napr.: holý betón im spôsobuje ťažko hojiteľné a ťažko liečiteľné otlaky. Často sa na prstoch vytvárajú z trusu a iného materiálu spojeného s vodou v chovnom zariadení tvrdé guličky. Tieto guličky neodstraňujeme na silu, aby sme nepolámali pazúriky na nohách. Odstránime ich ľahko tak, že nožičky necháme chvíľku odmočiť v teplej vode a guličky takto odmočené stiahneme. Rozhodne to nerobíme nikdy násilím!

TOPlist